V priebehu dvoch rokov života v Španielsku sme absolvovali dostatočne veľa turistických trás v Aragónsku a tak prišiel čas, aby som vám ich predstavila. Aspoň virtuálne vás prevediem výstupom na najvyšší vrch provincie Zaragoza Moncayo, kde nás skoro odfúklo. Dostaneme sa aj do údolia Aguas Tuertas, z ktorého sme nesprávne odbočili a skončili namiesto jazera Ibón de Estanés vo Francúzskych Pyrenejach. Ukážem vám aj nádherné miesto na lezenie po skalách v Mallos de Riglos a prehistorické jaskynné maľby Abrigo de Quizans pri obci Alquézar. Nakoniec vás zavediem k malým „Jánošíkovým dieram“ na ceste Ruta del Parrizal.
Už dlhšiu dobu som rozmýšľala nad tým, ako by som vám predstavila jednotlivé turistické trasy v Aragónsku. V regióne, v ktorom žijem a ktorý je zároveň 4. najväčší zo všetkých autonómnych spoločenstiev v Španielsku. Všetky absolvované turistické trasy boli jednodňové, dokonca aj tie počas Veľkej noci strávenej v Pyrenejach. Cez víkendy zvykneme chodiť na jednodňové výlety, ako napríklad do najkrajších španielskych dedín, kam patrí Anento v Aragónsku. Tri a pol kilometrový okruh, ktorý sme tu uskutočnili, vrelo odporúčam rodinám s deťmi.
Najkrajšie dediny Španielska: Anento
Turistické značky v Španielsku
Ak sa vyberiete na turistiku v Španielsku, čakajú na vás trasy označené červenou, žltou a zelenou farbou. Môžu mať však rozličné tvary. Červenou sa označujú dlhé trasy „sendero de gran recorrido“ (GR) s dĺžkou viac ako 50 kilometrov a trvajúce viac ako 2 dni. Žltou farbou sa označujú krátke trasy „sendero de pequeño recorrido“ (PR) medzi 10 a 50 kilometrov s dĺžkou trvania menej ako 2 dni a zelené značky „sendero local“ (SL) sú jednoduché lokálne trasy do vzdialenosti 10 kilometrov. Značky majú obdĺžnikový tvar alebo tvar šípky. Ak je turistická trasa červená a vy máte k dispozícii iba 1 deň, neznamená to, že ju nemôžete absolvovať. Vyberiete si iba kratší úsek cesty, ako sme to spravili my. Na nasledujúcich riadkoch vám ponúkam 5 turistických trás v Aragónsku!
1. Moncayo (Španielsko)
Parkovanie: na parkovisku pár metrov od ubytovne
Začiatok trasy: ubytovňa/reštaurácia Santuario del Moncayo
Čas túry (tam aj späť): 5 hodín (9,6 km)
Moncayo je najvyšší vrch (2315 m) provincie Zaragoza a Soria v Španielsku. Rozprestiera sa v prírodnom parku „Parque natural del Moncayo“, v Iberskom pohorí „Sistema Ibérico“. Zaparkovať je možné v niekoľkých úrovniach kopca. Podľa toho, koľko času máte na výstup. V októbri a začiatkom novembra je čas zbierania hríbov, tak si ich môžete aj v nižších polohách nazbierať. My sme začali výstup na vrch Moncayo vo vyššej polohe, z ubytovne Santuario del Moncayo, kde už neboli žiadne stopy po hríboch.
Zaujímavosťou je, že zber hríbov v prírodnom parku Moncayo je obmedzený na 3 kg alebo objem tašky 10 l na osobu a deň. Na hríby sa môžete vydať aj pod dozorom skúsených hubárov počas jesene. V čase písania tohto článku zatiaľ nevyvesili organizovaný termín zberu, tak ak by vás zaujala táto akcia, sledujte stránku združenia Mykológov San Martín de Moncayo.
Vráťme sa však na výstup na vrch Moncayo. Cestička, ktorá spočiatku vedie cez les, neskôr prechádza do kamenistej cesty a „nádherného“ nekonečného stúpania. Osobne by som prijala, keby som výškový rozdiel mohla vyrovnávať a striedať tak stúpanie s rovinou, ale v prípade výstupu na vrch Moncayo to bolo iba stúpanie. Nejdem sa ani rozpisovať, aká bola moja turistická obuv (keďže som v Zaragoze ešte nebývala a pôvodne sme mali ísť iba na dlhšiu prechádzku). Poviem vám však, že moje členkové Converse prežili a slúžia mi dodnes.
Keď na vrchole kopca konečne stúpanie vystriedala rovina, myslela som si, že ma v danom momente odfúkne naspäť na parkovisko. Chýbali mi iba krídla z rogala a krásne by som plachtila. Namiesto toho som však ďalej bojovala s vetrom, až pokiaľ sme neprišli na bezpečné miesto do kamenného úkrytu na samom vrchu kopca Moncayo. Vytiahli sme si desiaty, započúvali do melódie vetra, nepohnute si oddýchli a vydali sa naspäť po rovnakej trase k autu.
2. Mallos de Riglos (Španielsko)
Parkovanie: na parkovisku v dedine Riglos
Začiatok trasy: od parkoviska
Čas túry (tam aj späť): 2 hodiny, 15 minút
Mallos de Riglos sú skalnaté útvary, ktoré dosahujú maximálnu výšku 275 metrov a sú známe hlavne pre všetkých nadšencov lezenia. Do Mallos de Riglos v Aragónsku sme sa vybrali po návšteve hradu Castillo Loarre, ktorý sa nachádza v jeho blízkosti. Kedysi spĺňal funkciu obranného hradu proti nájazdom Arabov, ale o tom vám porozprávam v ďalšom samostatnom článku.
Auto sme zaparkovali priamo v dedinke Riglos a vydali sa ku skalám, na ktoré už dopadalo poobedné slniečko a dodávalo mu zlatistý nádych. Keď som sa k týmto mohutným obrom približovala, pochytilo ma neopísateľné nadšenie z lezenia. Asi zo mňa preskočilo zo skupinky ľudí, ktorý sa tu míňali. Kým iní odchádzali, ďalší prichádzali aj s lezeckým výstrojom. Obdivovala som ich, ako dokážu s ľahkosťou vyliezť tak vysoko a pozerala, či si cestu po skalách režú sami, alebo už idú po trase, ktorú pred nimi absolvovalo ďalších „tisíc“ ľudí.
Okolo skalnatých útvarov vedie vyznačený turistický chodník s dĺžkou 5,2 km. Je to okruh, ktorý vedie ponad skaly Mallos de Riglos. My sme ho bohužiaľ absolvovali iba z časti. Nemali sme na to vhodnú turistickú obuv, ani dostatok denného svetla. Tak aspoň vám odporúčam pustiť sa po malom okružnom turistickom chodníku s nádhernými výhľadmi po šírom okolí.
3. Ibón de Estanés (Aguas Tuertas, Španielsko)
Parkovanie: parkovanie vyznačené na fotografii (červená šípka)
Začiatok trasy: od parkoviska
Čas túry (tam aj späť): 6-7 hodín (oficiálna dĺžka trasy je okolo 14 km)
Aguas Tuertas je čarovné miesto v španielskych Pyrenejach. Je to dvojkilometrové dlhé údolie „Valle de Hecho“, cez ktoré preteká rieka Aragón. Lemované je nízkymi kopčekmi, ktoré ohraničujú údolie a aj napriek tomu, že sme sa počas cesty v tomto údolí miestami zabárali do bahna, nevadilo nám to. Turistický chodník tu zmizol z dohľadu a tak sme boli nútení zadívať sa iba pred seba na nádhernú hornatú krajinu, na ktorej nám v polovice cesty robili spoločnosť pasúce sa kravičky bez pastiera.
Na túre cez Aguas Tuertas sme sa zadívali až tak, že sme nesprávne pochopili turistickú značku a pokračovali v smere cesty rovno do francúzskych Pyrenejí. Od pôvodného plánu, zájsť k jazeru Ibón de Estanés, sme sa tak na míle vzďaľovali. O pár hodín nám to potvrdili nielen turisti rozprávajúci po španielsky s francúzskym prízvukom, ale aj informačná tabuľa vo francúzštine. Z francúzskej strany sme síce mali možnosť pokračovať k jazeru, ale vzhľadom na neskorý čas sme sa vrátili späť za denného svetla.
Na spiatočnej ceste sme si lepšie preštudovali turistické značenie, ktoré smerovalo k jazeru Ibón de Estanés a uvedomili sme si, že nás zmiatol nevyšliapaný turistický chodník. Turistická značka ukazovala smer cesty vpravo, ale chodník jednoducho nebolo vidieť a my sme skončili vo Francúzsku. Pozrite si odbočku na spodnej fotografii. Vpravo hore vedie skoro neviditeľný chodník.
4. Abrigo de Quizans (Alquézar, Španielsko)
Parkovanie: na parkovisku nad dedinou Alquézar
Začiatok trasy: od parkoviska
Čas túry (tam aj späť): 4 hodiny
Alquézar, obec chránená pohorím Sierra de Guara sa pýši titulom Najkrajšie dediny Španielska „Los pueblos más bonitos de España“. Pri pohľade z výšky (z parkoviska) sa všetky domčeky v obci zdali uniformné. Slnečné lúče ich jemne sfarbovali do zlatista a tak sa svojou farebnosťou jemne podobali skalnatej stene nad dedinkou Alquézar. Spoza nich iba vykúkala dominantná stavba vo výšinách – kláštor Colegiata de Santa María la Mayor a niekdajší hrad Castillo de Alquézar.
Dedinku Alquézar zanecháme bokom a vydáme sa po turistickej trase Abrigo de Quizans. Z dedinky nás trasa vyvedie smerom k skalám, ktoré budeme istý čas lemovať a onedlho prídeme k malému kopčeku, ktorý nás dovedie k dvom vodným nádržiam „Balsas de Basacol“. Obídeme ich a pokračujeme miernym stúpaním až k prehistorickým maľbám Abrigo de Quizans. Ak budete mať viac čas, môžete zájsť k ďalším, lepšie viditeľným jaskynným maľbám Covacho de Chimiachas. Cesta späť vedie po tej istej turistickej trase.
Kaňoning na rieke Vero
Ak máte radi adrenalín, na začiatku trasy si môžete všimnúť prúd rieky Vero tečúcej medzi skalnatými útesmi. Počas sezóny, kedy je dostatok vody, tu viaceré cestovky organizujú kaňoning v rokline „Barranco de la Payuala“. Ja mám toto adrenalínové dobrodružstvo zapísané na „wish liste“, tak ak by ste prišli do Španielska s vašou šialenou partičkou kamarátov alebo s rodinou, napíšte mi, zorganizujem vám výlet.
Pasarelas del Vero
Ďalšou možnosťou, ako stráviť pol dňa v krásnej dedinke Alquézar, je dvojhodinová turistická trasa (GR 1.1 – 4 km) cez lávky „pasarelas“ popri rieke Vero. Turistická trasa „Pasarelas del Vero“ alebo prezývaná aj „Pasarelas de Alquézar“ začína priamo v obci strmým klesaním a neskôr vedie popri skalách s vybudovanými mostíkmi, z ktorých je možné kochať sa malými vodopádmi s priezračnou tyrkysovou vodou.
Turistická trasa vás nakoniec vyvedie na druhej strane obce Alquézar, kde vám odkryje úplné iný pohľad na krásnu dedinu. Minulý rok, kedy sme túto trasu absolvovali aj so spolužiakmi z jazykovej školy v Zaragoze, nepotrebovali sme žiaden lístok na vstup do prírodnej zóny. Situácia sa však zmenila a je potrebné si zakúpiť vstup online (3 eurá) alebo priamo na obecnom úrade „Ayuntamiento“ (4 eurá).
5. Ruta del Parrizal (Španielsko)
Parkovanie: na parkovisku v obci Beceite (pri turistickej kancelárii „Oficina de Turismo“)
Začiatok trasy: od parkoviska
Čas túry (tam aj späť): 6 hodín (24,6 km od parkoviska, možné je ju skrátiť aj na 20 km)
Turistickú trasu Ruta del Parrizal (alebo značenie Parrissal) v kraji Matarraña som pre jej podobu v Malej Fatre nazvala malé Jánošíkove diery. Je to nádherná a nenáročná turistika, ktorú bez problémov zvládnu aj deti. Samotná trasa je krátka, avšak jej dĺžka závisí od toho, kde zaparkujete. Čím bližšie k začiatku trasy (El Parrissal), tým kratšie bude trvať, ale zároveň vyššiu sumu parkovného zaplatíte. My sme zaparkovali zdarma priamo v obci Beceite, odkiaľ sme si trasu trochu predĺžili. Podľa našich vtedajších informácií mal mať turistický chodník dĺžku 4 km. Veď uznajte, na turistiku je to šialene málo. Trasa sa nám zdala až tak prikrátka, že sme zišli z vyznačeného turistického chodníka a pustili sa po ďalšej značke, ktorá našu cestu dostatočne predĺžila.
Presne na tomto mieste sa začalo naše dobrodružstvo. Namiesto približovaniu sa k cieľu cesty, sme sa vzďaľovali do ďalekých končín. Je pravda, že sme míňali nádherné prostredie, výhľady, olivové sady, avšak pri pohľade do Google Maps, nám bolo jasné, že sa odkláňame od pôvodného zámeru. Cesta necesta, chodník nechodník, sme si to „strihli“ cez zakázanú cestu, ktorá nás nakoniec doviedla na ten istý asfaltový chodník, z ktorého sme vzišli, avšak o nejaký kus ďalej.
Pokračovaním po turistickej ceste stále rovno, sme sa nakoniec ocitli na mieste s názvom Ruta del Parrizal. Teda na mieste, na ktorom oficiálne začína turistický chodník. A to sme už mali v nohách niekoľko kilometrov. Takže nás ešte čakali 4 kilometre tam a späť. Nevadí, povedali sme a vkročili do nádhernej zóny pretekajúcej rieky Matarraña a malých vodopádov. Turistický chodník začal rovinou popri nástenných maľbách z Doby bronzovej a neskôr pokračoval malými prekážkami v podobe nízkych rebríkov a lávok popri skalách.
Pár metrov pred koncom trasy nám cestu zablokovalo malé jazierko, cez ktoré sme nemohli pokračovať v ceste a tak sme sa zostali kochať prírodným vodopádom, okolitou prírodou a započúvali sa do rozhovoru lesa a šumu bzučiacej rieky. Cesta späť viedla po tej istej trase. My sme už nešpekulovali a pokračovali v ceste stále rovno, až na parkovisko. Po ceste z Beceite do Zaragozy sme sa ešte zastavili v dedinke so šarmom „pueblo con encanto“ Valderrobres s nezameniteľným historickým duchom.
Rieka Matarraña vytvorila nádherné prírodné jazierka.
Turistická mapa chodníka Ruta del Parrizal.
